Anna Menkynova
Fakt máme krízu?
Nejdem písať o politickej situácii, to by bola škoda mojej energie, ja mám krízu v popise pracovných kompetencií. Takže na túto tému vážení :)
sociálna pracovníčka krízovej intervencie.. Simčina mamina, Peťova frajerka :) Zoznam autorových rubrík: problémy budúcej pubertiačky, pre vás, o spoluzávislosti, príbehy o DDA, Súkromné, Nezaradené
Nejdem písať o politickej situácii, to by bola škoda mojej energie, ja mám krízu v popise pracovných kompetencií. Takže na túto tému vážení :)
Bola som v kostole. Po dlhej dobe, lebo tam chodím iba pri nejakej príležitosti výročia, niečoho, čo sa spája s mojimi predkami. A tak som bola na omši, ktorá mala byť venovaná mojim starým rodičom z maminej strany. Sú už mŕtvi, títo skvelí ľudia. Pre nich som bola schopná robiť odjakživa všetko na svete. Tak som sa zúčastnila omše, ktorá mala byť venovaná im. Ale nebola.
Často sa stretávam s otázkou, či keď je váš rodič alkoholik, alebo abstinujúci alkoholik, ste automaticky DDA. No, mám pre vás dobrú správu: nie, nemusíte NÍM byť.
Do obdobia, kedy som si konečne diagnostikovala spoluzávislosť, som žila ako bez ruky. Ak vyrastáte v rodine s alkoholikom, máte to celé naruby. Chodíte po svete, čudujete sa, prečo sa v tej ktorej situácii správate inak ako ostatní, máte pocit, že ste sám ako kôl v plote, dumáte nad tým, či existuje niekto, kto to má podobné ako vy. Ste ako vyčlenený zo spoločnosti. Ako asociál. A zrazu zistíte, že ste jedným z veľkej masy podobne „postihnutých“. Toľká úľava.
Som rada, že ste nakukli aj do mojich starších článkov, najmä tých o Simonke. V mailoch sa ma pýtate, ako sa mi darí, po tom všetkom, zachovať si pri jej výchove zdravý rozum a taký nadhľad. A žiadate ma o návod na výchovu, o radu, čo robiť s nezvládnuteľnými pubertiakmi. Dúfam, že odpoveď si v tomto článku každý z vás nájde.
Je to už dávno, čo som sem napísala svoj ostatný článok. Mnohí, z mojich blízkych, aj z mojich pravidelných diskutérov a čitateľov, sa ma pýtali, prečo už nepíšem. A ja som vždy odpovedala, že už nemám potrebu, lebo som sa z "toho" vypísala a pomohlo mi to. Odvtedy, čo sme sa tu spolu motali v téme alkoholizmu, odpúšťania kade komu, vychovávali a zabávali sa na veselom spolunažívaní s mojou hlavnou hviezdou článkov, utieklo veľa vody a naozaj som mala pocit, že veci sa krásne usporiadali a všetko je, ako má byť.. Keby..
... alebo nemôžu, alebo nechcú...... príčin je veľa. Ja s mojou prognózou do života, akože nič moc, som priam predurčená odovzdávať svoje komplexy svojmu potomkovi. Akurát, že to moje jediné potomstvo je šikovnejšie ako moje celé komplexy a neustále ma síce nevedomky, ale predsa, dostáva do kolien..
Mala krásne detstvo, jednu papuľnatú sestru a skvelých rodičov. Chodila na gympel a chcela ísť na výšku. Škrt cez "rozpočet" jej urobila jedna dedinská zábava.
Ocova mama, moja starenka... Bola zvláštna, bola srandistka, ale taká, až to vyrážalo dych. A ja som sa nemala narodiť.
Ako krpec, straaaaašne zakomplexovaný, som sa zastrájala, že deti mať nikdy nebudem. Dôvod bol stále ten istý.. Žila som totiž v domnienke, že všetky deti to majú doma také ako ja. Že aj ten ich oco pije, kričí a že aj oni sa tak strašne za to hanbia.
Ktorá mimochodom aj tak u nás šlape minimálne. Čo sa teda divím, lebo ja som ako decko fičala na TV furt, hlavne na Majke z Gurunu. No, ale nie každé deco si zvyky zachováva aj v dospelosti. A moja krpaňa má oveľa radšej, keď sa telka vypne a robí sa hocičo iné. Divné? Ani nie, len je taká ukecaná, že pri zapnutej telke sa nemôže dostatočne prejaviť.
Každý rodič, no snáď na pár výnimiek, je kvôli svojim deťom obetovať naozaj všetko. Aj na úkor svojho šťastia a pohodlia. Často myslievam na jednu pani, slobodnú mamičku, ktorú som spoznala na dovolenke v Chorvátsku. Bola tam so svojou 16 ročnou dcérou Hankou a nejako logicky sme sa skamarátili, keďže aj ja som tam bola len s malou. Myslievam na ňu často, lebo jej život mi pripomína trošku ten môj, až na malé výnimky..
No, nemohla, nemám na to predispozície. Nie také tie genetické, lebo tie mám. Po otcovej sestre. Ale iné mám na mysli. Napríklad, ako sa nepos.ať, keby mi to lekár oznámil, nevyčítať si, že prečo práve ja, naučiť sa s tým žiť a nezblázniť sa. Ja viem, väčšina z vás to môže vidieť inak, však s cukrovkou sa žije relatívne v pohode. Pár krát si pichnete inzulín, sledujete si cukor, kalórie a neviem, čo všetko..
Najskôr si to človek nejako extra neuvedomuje, ale keď nad tým začne uvažovať, zistí, že to pomaly prichádza.. respektíve, že už začínajú prichádzať. Hormóny, s ktorými som sa ja rozlúčila nástupom do dospelosti, sú zase tu. Prišli otravovať moje dieťa.
... a to s tými spomienkami nie je bohviečo, lebo ja mám asi nejakú spomienkoporuchu (vlastná diagnóza )..
So závislosťou som sa stretávala odjakživa. Nemám ju rada, nechápem ju a bojím sa jej..
Ľudia, ktorí žijú na vidieku a majú malé deti, určite vedia, čo za námahu je naučiť ich správne lietať po krvopotne vysadenom trávniku. Ten sa majitelia snažia kosiť a pretŕhať od zbytočnej buriny s tou najväčšou láskou..
Pamätám si, keď oco prišiel prvý krát domov opitý. Mala som 6 rokov. Neprišla som na to sama, že je opitý. Decká, s ktorými som sa hrávala pred činžiakom, si to šuškali. Prešiel okolo nás a zavolal ma domov. Spýtala som sa ho, či je opitý. Na rovinu. Dostala som svoju prvú facku. Myslím, že dovtedy som ho bezvýhradne milovala..
Tak si sa drahé díťe dočkala. Dnes máš tých, ako hovoríš, krásnych 10r. Nevadí, že je piatok trinásteho. Ešte aj apríl. Veď ten dátum si ťa vybral sám. Si tak trochu strelená, pojašená, bláznivá.. ako aprílové počasíčko. Ale si moja..