Začalo mi dochádzať, že niečo nie je v poriadku. Stále som sa mamy pýtala, či som niečo urobila, keď oco po nás kričí. Najhoršie som znášala, keď kričal na ňu. Bol na ňu doslova alergický, alebo čo. Nikdy mu však nepovedala krivé slovo. A nikdy nezačala prvá. Ten zmätok, ktorý nastal v mojej malej hlave, neviem ani opísať. Viem, že som sa stotožnila s tým, že takto to má byť. Nikto mi nevysvetlil, že nie.
Chvíľ, kedy bol triezvy, bolo veľmi málo a nejako si ich ani napamätám. Zato si pamätám chvíle, keď som večer ležala v posteli a bála som sa zaspať. Podľa toho, ako strká kľúče do zámku, som vedela, či je triezvy, pripitý, ožratý, alebo otvára niekto iný, niekto, kto ho veľkodušne dovliekol domov. Ešte dnes cítim tú neskutočnú nervozitu v bruchu, strach z toho, čo bude nasledovať. Keď vládal chodiť po svojich, vždy išiel za mamou do spálne. Najskôr len niečo potichu rozprával a ja už som čakala, kedy začne kričať. Keď začal, vždy som sa rozplakala. A plakala dovtedy, kým som nepočula buchot. To už som vedela, že je zle. Pripadá mi to dnes, že som bola schyzofrenická, lebo nervozita opadla, plač sa premenil v neskutočný zápal a hnev, prišla som za nimi, oca som odstrčila a bránila mamu. Zo začiatku stačilo, keď ma len videl a myslím, že vtedy sa ešte vedel hanbiť, takže sa stiahol a bol pokoj. Do druhého dňa..
Zlom, kedy moja prítomnosť pri jeho výčinoch prestala byť účinná, nastal približne vtedy, keď som odišla na strednú školu. Vídavali sme sa len cez víkendy, keďže som bývala celý týždeň na intráku. Tie víkendy boli stresujúce, vyčerpávajúce a psychicky neznesiteľné. Nevadilo mu, že vidím, ako sa s rozpálenou žehličkou oháňa okolo mamy, ako po nej hádže zaváraninové poháre. Nedalo sa to predýchať, ospravedlniť, ani vysvetliť.. Skončilo sa to tak, že som sa spamätala, až keď mama kričala, nech odložím nôž. Stála som nad ocom s nožom v ruke a nechápala, ako som sa k nemu dostala.
Roky psychického a fyzického týrania vlastným rodičom je niečo, čo sa vás bytostne dotýka celý život. Či už odpustíte, alebo nie. Vracia sa to, vždy keď vidím cudzieho chlapa, ktorý je ožratý ako divá sviňa. Vracia sa to v snoch. V hrozivých snoch. Vídavam v nich aj situáciu, kedy držím v rukách nôž a prikladám ho k ocovi. A vracia sa to aj vtedy, keď som u našich a malá sa k nemu túli...stačilo málo a nemala by sa ku komu..
Lepšie sa mi s tými spomienkami žije teraz, lebo ich nahrádzajú iné, krajšie a nezabudnuteľné.
Len to občas zabolí..
