Anna Menkynova
Na pohrebe som neplakala
Ocova mama, moja starenka... Bola zvláštna, bola srandistka, ale taká, až to vyrážalo dych. A ja som sa nemala narodiť.
sociálna pracovníčka krízovej intervencie.. Simčina mamina, Peťova frajerka :) Zoznam autorových rubrík: problémy budúcej pubertiačky, pre vás, o spoluzávislosti, príbehy o DDA, Súkromné, Nezaradené
Ocova mama, moja starenka... Bola zvláštna, bola srandistka, ale taká, až to vyrážalo dych. A ja som sa nemala narodiť.
Ako krpec, straaaaašne zakomplexovaný, som sa zastrájala, že deti mať nikdy nebudem. Dôvod bol stále ten istý.. Žila som totiž v domnienke, že všetky deti to majú doma také ako ja. Že aj ten ich oco pije, kričí a že aj oni sa tak strašne za to hanbia.
Ktorá mimochodom aj tak u nás šlape minimálne. Čo sa teda divím, lebo ja som ako decko fičala na TV furt, hlavne na Majke z Gurunu. No, ale nie každé deco si zvyky zachováva aj v dospelosti. A moja krpaňa má oveľa radšej, keď sa telka vypne a robí sa hocičo iné. Divné? Ani nie, len je taká ukecaná, že pri zapnutej telke sa nemôže dostatočne prejaviť.
Každý rodič, no snáď na pár výnimiek, je kvôli svojim deťom obetovať naozaj všetko. Aj na úkor svojho šťastia a pohodlia. Často myslievam na jednu pani, slobodnú mamičku, ktorú som spoznala na dovolenke v Chorvátsku. Bola tam so svojou 16 ročnou dcérou Hankou a nejako logicky sme sa skamarátili, keďže aj ja som tam bola len s malou. Myslievam na ňu často, lebo jej život mi pripomína trošku ten môj, až na malé výnimky..
No, nemohla, nemám na to predispozície. Nie také tie genetické, lebo tie mám. Po otcovej sestre. Ale iné mám na mysli. Napríklad, ako sa nepos.ať, keby mi to lekár oznámil, nevyčítať si, že prečo práve ja, naučiť sa s tým žiť a nezblázniť sa. Ja viem, väčšina z vás to môže vidieť inak, však s cukrovkou sa žije relatívne v pohode. Pár krát si pichnete inzulín, sledujete si cukor, kalórie a neviem, čo všetko..
... a to s tými spomienkami nie je bohviečo, lebo ja mám asi nejakú spomienkoporuchu (vlastná diagnóza )..
So závislosťou som sa stretávala odjakživa. Nemám ju rada, nechápem ju a bojím sa jej..
Ľudia, ktorí žijú na vidieku a majú malé deti, určite vedia, čo za námahu je naučiť ich správne lietať po krvopotne vysadenom trávniku. Ten sa majitelia snažia kosiť a pretŕhať od zbytočnej buriny s tou najväčšou láskou..
Pamätám si, keď oco prišiel prvý krát domov opitý. Mala som 6 rokov. Neprišla som na to sama, že je opitý. Decká, s ktorými som sa hrávala pred činžiakom, si to šuškali. Prešiel okolo nás a zavolal ma domov. Spýtala som sa ho, či je opitý. Na rovinu. Dostala som svoju prvú facku. Myslím, že dovtedy som ho bezvýhradne milovala..
Tak si sa drahé díťe dočkala. Dnes máš tých, ako hovoríš, krásnych 10r. Nevadí, že je piatok trinásteho. Ešte aj apríl. Veď ten dátum si ťa vybral sám. Si tak trochu strelená, pojašená, bláznivá.. ako aprílové počasíčko. Ale si moja..
Takto nejako prosím tú moju dospeláčku skoro obdeň. Je síce pravda, že mne sa tej výchovy v detstve veľa neušlo, ale zodpovedne priznávam, že som sa naučila čistiť si zuby a dodržiavať základné hygienické návyky častejšie, ako ma učila moja mama, hry v detstve som si užila.. no, užila, v ôsmich rokoch som sa stala tetou, takže, ak sa za vyplnenie voľného času nejakou hrou považuje kŕmenie, prebaľovanie a kočíkovanie sestrinej prvorodenej dcéry, tak som sa prehrala vlastne celé svoje detstvo.
Stačí, ak ste diabetici a žijete v malom meste, kde vás každý pozná..
Môžem byť spokojná, že čo sa týka školy, Sima nie je po mne. V prvej triede sme si užili svoje, ale začiatky bývajú pre každého ťažké. Od druhej triedy si to hviezda vymyslela naozaj bravúrne. Nechce ma pri sebe ani vidieť, keď sa učí. Nechce ani pomôcť. Až na nemčinu. Inak nič. Vždy som si predstavovala, ako budeme spolu sedieť za stolom, budem jej vysvetľovať to, čomu nebude chápať. Chcela som, aby mala pocit, že mi na nej záleží, že ma má pri sebe, vždy, keď bude potrebovať..
..presne takto som včera skončila v kúpelni, sediac na vani. Čakala som, že jedného pekného dňa príde Sima za mnou a bude sa vypytovať. Mala by sa síce pýtať tatina, ale úplne automaticky som vedela, že príde za mnou. Vedela som, že sa vždy nájdu dobrochtiví ľudia. Len som nečakala, že to bude tak skoro. Tak ďakujem, ľudia, že sa staráte do našich životov a vnášate do detských duší neistotu, strach a obavy..
Kedysi som ich milovala. Cez letné som chodievala k rodičom mojej mamy. Bolo to tam super. K starým rodičom z ocovej strany som nechodievala vôbec. Oco totiž pil a tak nás, deti, nevolali. Neviem, čo sme s tým mali my, ich vnúčatá, ale nejako nám to ani nedochádzalo. .
Keby som mohla, zašla by som na úrad, vybavila našej cice invalidný dôchodok a aj nejaký ten metál za statočnosť. Je naozaj statočná. Vyslobodiť sa z pazúrov nejakého hnusného nenažraného zvieraťa, alebo vyslobodiť sa z nastraženej pasce, neviem totiž, ako k úrazu prišla a docupitať naspäť do pivnice, je fakt sila..
Neviem, ako sa mi to stalo, ale zrazu som sa stotožnila s tým, že na tomto svete som za trest, nie za odmenu. Že som v minulom živote páchala hnusné hriechy a teraz si odpykávam tú zlú karmu. A mám sa teda polepšiť..
Páči sa mi slovo single. Nie, že by som ja bola single, ale ďaleko k tomu nemám. Sama totiž nie som. Mám chlapa.. Ako sa nazve spolunažívanie dvoch ľudí, ktorí nie sú manželia, nebývajú v spoločnej domácnosti a každý ide sám za seba, teda v zmysle, že ja mám svoje prachy, on svoje, ja idem kam chcem, on tiež a navzájom sa o tom nepotrebujeme informovať?
Nechápem, prečo si nemôžem vybaviť nejaký normálny zážitok, alebo niečo, čo som zažila so spolužiakmi, či s deckami od susedov, v období tak od 6 do 13 rokov. Akoby som vtedy ani nežila, a keď tak, tak mi to pripadá, že sa mi to len snívalo.. Zato si spomínam na jeden nenormálny..